Ivan

Už ste určite stáli v rade na odlet alebo ste niekoho túžobne očakávali na letisku či už to bolo v odletovej or príletovej hale akéhokoľvek letiska kdekoľvek na svete. Nič nie je krajšie ako privítanie toho koho ľúbime a nič nie je smutnejšie ako lúčenie sa s tým koho ľúbime, avšak vždy je to nápor radosti,smútku a sĺz,či už dojatia or radosti.

Mám rád letiská a celú tú atmosféru okolo ale jedine ak sa jedná o prílety,pretože uprednostňujem radosť pred smútkom a slzy radosti pred slzami smútku.Prečo však len prílety veď aj odlety sú predsa radosťou, síce pre niekoho iného na druhej strane v príletovej.

Stále však sa neviem stotožniť s pocitmi tých na druhej strane,proste neviem si predstaviť ich radosť v príletovej hale v čase ked ja smútim pri pohľade na monitor s zoznamom odletov.

Je to smutné ak vás opúšta niekto kto vás úprimne ľúbi a s slzavými očami sa stráca v dave ľudí, ktorý s úsmevmi na tvárach sa hrnú v ústrety šťastných zážitkov, očakávajúcich príbuzných,lások a všetkých tých šťastných udalostí,ktoré očakávajú na druhej strane.Vaše srdce tak skúšané takouto skúškou je rozorvané a slzy sú len prejavom jeho krvácania,nakoľko skutočná krv ostáva v ňom aby predlžovala vaše trápenie.

A k tomu vám hraje hudba,ktorá tieto pocity len prehlbuje a vnáša vám do duše smútok a skúša vašu silu odolať náporom citov.

Som slabý zisťujem a mám problém sa sústrediť pri pohľade na lecko,ktoré sa odlepuje od zeme a v okamihu sa stráca v oblakoch za úsvitu,ktorý mení mraky na nádhernú cukrovú vatu krásne naružovkastú a nad ňou je len krásna modrá obloha.

Som slabý ako steblo trávy,ktoré sa ohne už len pri malom vánku,ktorý sa zľahka oprie o tú zelenú krásu,ktorá sa poddá pod jeho náporom. Slabý ako nik or ako všetci ktorých opúšťa niekto koho ľúbia ? Kto vie čo je sila a čo slabosť ?

Duša tak ťažko skúšaná a pod náporom citov je len ako páperie v povetrí,ktoré každý ďalší závan vetra môže odviať na veky a už nikdy nepristane na tom istom mieste z ktorého sa vznieslo.

Duša,ktorá sa stráca vo víchrici citov, ktorá ňou zmieta kmáše až nakoniec pod náporom podľahne a nechá sa odviať kamsi do večného zabudbutia,kamsi kde už nič necítime a kde už je všetko jedno.....