Ivan

Opäť raz prehodnocujem životné hodnoty,pretože som zistil,že aj ked akokoľvek chcem niekedy sa nedá pomôcť ani najbližším v núdzi čo ma niekedy privádza do smútku a bezmocnosti z vzniknutej situácie.  

Sú také chíle v živote ale potom si poviem,že predsa smútkom a depkou nikomu nepomôžem tak sa treba opäť otriasť a vytiahnuť sa z toho najhlbšieho dna na svetlo a opäť rozdávať radosť,pretože smútok ešte nikomu nepomohol akokolvek je to prirodzený pocit ak je niekto blízky v problémoch. Jedine optimizmus a úprimná veselosť môže pomôcť v ťažkej chvíli a preto je potrebné stále nájsť potrebné rezervy optimizmu.  

Akurát sedím v DARTE smer home a vedľa si sadli dvaja starší páni s takým optimizmom,že je to normálne nákazlivé. V chvíli ked si sadali rozbehli debatu o laptopoch,nakoľko videli ako som si rozložil svoj a začal ťukať tento článok. Prišlo mi to také milé ako sa rozprávali o tom,že či to vedia používať a tak mi napadlo,že možno mi vieme obsluhovať počítače ale vieme sa radovať zo života tak ako oni starší ľudia a priznať si,že niečo nevieme s úsmevom na tvári.  

Väčšinou sa snažíme dosiahnuť a vedieť všetko čo sa deje okolo nás, ovládať najnovšie výdobytky techniky, mať najnovšie mobily,autá a nezabudnúť pri tom dobre vyzerať. Kam smeruje táto doba a nemali by sme sa na chvíľku zastaviť a užívať život. Nie nemyslím chodiť chlastať každý víkend, preťahovať čo príde v byte zaradenom podľa najnovších trendov ale prejsť sa bosý v tráve,cítiť slnko na tvári ľahnúť si bez obáv,že sa nám naše značkové oblečenie zašpiní ale bachnúť sa kdekoľvek vo vyťahaných rifliach, kotré sme si kúpili pred troma rokami v obchode po odporúčaní priateľky/priateľa a teraz sú pre nás viac ako veci sú spomienkami.  

Nemyslím si,že väčšina z vás kto si to prečíta je z tej skupiny ľudí,ktorý to potrebujú,pretože aspoň tá väčšina z vás kto je tu a číta teto článok je z menšiny ľudí,ktorý vedia užívať život teda aspoň ako vás poznám z vašich článkov,fotiek a jasan,že aj komentov jakoš ináč.  

Proste som len chcel povedať or napísať,že som dnes opäť na chvíľku zosmutnel,pretože som na chíľku až príliš precítil  smútok milovanej osoby z choroby a strachu z nej plynúceho a zabudol som,že síce môžem súcitiť ale to neznamená,že tým pomáham.