Ivan

V Štvrtok večer mi zabzučal tel,že ahoj a co deláš ozval sa v slúchadle kámoš.Čo tak,plachtenie na lodi v Sobotu ? mal by si záujem ? znela otázka. Jasan,že váhaš som tam ani nepovieš hop a je tu lidoop znela moja odpoveď,teda vždy som chcel vyskúšať plachtiť ale nikdy som sa k tomu nedostal,pretože nikdy som nezohnal niekoho tak trhlého ako ja. Konečne niekto,kto je ochotný ísť trochu na more popreháňať vlny a čajky. Takže sa stretneme v Sobotu ráno cca 9am resp prídeme po teba,znela odpoved.

No čo čert nechcel alebo chcel v Piatok správa prišla,že lod nie je istá .... vraj je to všetko vybookované a nedá sa nič robiť,že nabudúce to musíme skôr vybaviť. Ale kedže kolesá našej výletnej mašinérie už boli v pohybe tak sa company rozhodla teda vyraziť aspoň na malú pešiu túru ved kedy sa zas podarí dať všetkých dokopy (no a kedy aj priateľky budú súhlasiť s prechádzkou nie len v shopping parku ) na menší peší výlet za účelom pretiahnutia kostí a prečistenia pľúc čerstvým morsko-hôrnym vzduchom.

Ráno som ešte stihol zbehnúť na croissant a cafe kedže štart sa posunul na 11am a nič sa mi nechcelo variť ani chystať a nakoniec som kúpil syry a čerstvú bagetu na cestu a poďho na to. Najprv nás čakala hodinka a pol v približovadle značky Skoda,predsa len pocit domova je v zahraničí pre mojich českých priateľov nadovše. Po menšom hľadaní drobných na toll-bridge sme pokračovali v nezáväznej komunikácii na tému práca,pretože kámoška dostala nový job a musela sa rozodnúť medzi dvoma ponukami.

Pri príchode do lovely Carlingfordu sme zaparkovali na dvoch miestach akoby vyhradených pre našich tátošov a po krátkom pasovaní sa s trekovými doplnkami sme predsa len vyrazili v ústrety prvého obchodu za účelom doplnenia zásob,čo keby niečo a hlavne oriešky a čoko sú podstatné doplnky na túry po kopčekoch a kopcoch našej prechodnej domoviny a majú tu take mňam celé orechy v mede .... hmmm výborné.

Po ukojení nákupných potrieb a uspokojení nežných polovičiek,že v prípade núdze sú aj tu obchody hodné prechádzky sme sa teda vybrali na vytúženú cestu smer zelené kopce nad Carlingfordom. Cesta ubiehala v príjemnom prestriedavaní dvojíc (ale len za účelom rozhovoru) a prípadne trojíc v družnom rozhovore, občasnom vyhýbacom manévri na úzkej vedľajšej ceste vedúcej k farmárskym kúskom pôdy a nádherným domčekom zasadeným v kopcoch kde ako skryté perly čakali na odhalenie svojej krásy.

Na prvej zákrute,resp odpočívadle nastalo včeobecné odhaľovanie tiel (aj nežných polovičiek) a odkladanie trekovej výbavy ako nohavíc a búnd,pretože s pribúdajucími metrami sa zvyšovala produkcia potných žliaz a moji drahý priatelia sa rozhodli,že je príjemnejšie kráčať o niečo menej odettý a kedže ja som sa poučil z minulosti tak už na začiatku somm vyrazil v combo-kraťasoch  a veste,nakoľko ja som zastáncom opačnej techniky a to vyraziť sporšie odetý ale nespotený v prvej zákrute. Môj batoch obsahoval náhradné oblečenie pre prípad núdze,nakoľko túto školu som dostal počas vyletov v naších krásnych Tatrách,takže odvtedy vždy nosím nahradné oblečenie ako aj zopár igelitiek a samo,ze jedlo a vodu veľa vody.

Pri tretej zákrute sme zrazu zistili,ze akosi sme pozabudli sledovať cestu,ktorá nám ubiehala pri príjemných rozhovorch a tak sme zrazu zastali uprostred čistinky kde nebola cesta ani vlavo ani vpravo a neostalo nič iné ako sa vrátiť po svojich stopách späť a po menšej porade sa nám podarilo nájsť správnu cestu a tak sa radosť opäť rozhostila na tvárach. Po menšej technickej prestávke na zopár snímkov a odychu (a použití jedného obvinadla) sme opäť vyrazili na cestu v ústrety vrcholu stratenému v hmle,ktorá sa rozhodla nás sprevádzať počas tohoto krátkeho výletu a ako poznamenal farmár opravujúci traktor po mešej výmene koordinátov predsa len je dobré mať číslo na záchranárov a ich helikopotvoru.

Po dosiahnutí základne pod vrcholom (teda tým čo sme považovali za vrchol v hmle) sme sa začali trošku obávať o ďalšie pokračovanie výpravy,nakoľko viditeľnosť sa znížila na vzdialenosť ktomatochytázazadok a nežnejšie polovičky mali trošku problém s stúpajúcov vlhkosťou topánok a volne sa pohybujúcich sa kôz (tie svoje mali pevne upevnené v podprdách) a capov,kotré nás sedovali s výrazom,že to teda čo tu robia týto blbci v tomto počasí resp ako keby si ťukali na čelo,že toto určite nie sú pani tvorstva ked sa takto dobrovolne trepú v tomto počku von.

Po použití mapy a najnovšých vydobytkov techniky ako sú mobily a palmtopy s GPS a výškomermy sa nám podarilo nájsť správnu cestu,ktorá bola označená a dostatočne suchá oproti kalužiam a potokom,ktoré sme prekonávali počas predošlých hodín a tak za všeobecnej radosti a pocitu sucha v igelitkách (no kamoškine topánky síce boli reklamované ako water-proof ale nie pre nás zdatných výcodoeurópanou) ktoré zabezpečili,že výmena ponožiek bude účelna a oni zostanú suché aj napriek vodou nasiaknutým water-proof topánkam.

Pri posledných metroch sa rozhovor opäť rozprúdil a vidina teplého jedla v útulnom prostedí nás hnala vpred a nadľahčovala naše kroky smerom od zatiahnutých šedých mrakov k odtiahnutým stoličkám za veľkým stolom v príjemnej reštaurácii. Po objednaní,kotré trošku zamotalo hlavu obsluhujúcemu personálu (predsa len sme náročný zákazníci) sme konečne začali vnímať teplo a pohodu (teda hlavne nežné polovičky) a obzerať ešte surové neupravené foto,ktoré zaznamenalo tento výlet a samozrejme,že najviac asi hmlu všade okolo nás.

Nakoľko sme sa nachádzali pri mori a v reštaurácii s dobrým výberom morských potvor,kotré pripravené na rôzne spôsoby tak sme tým potvorám dovolili ulahodiť našim chuťovým pohárikom na mlsných jazýčkoch a prázdnym bruchám tiež. Ako obvykle platné Murphyho zákony aj teraz neskalamali a pri vychutnávaní tých dobrôt sme pozorovali cez strešné okná ako sa všetky šedé mraky pomaly poberajú kadeľahšie a slnko sa predralo pomezdi ne a žiarilo na nádhernej belasej oblohe.

Dezrt a kávu sme si vychutnali s pocitom,že sme predsa museli nahradiť kalórie vydané pri pochode v hmle a mrholení a s miernym nasrdením na počasie,ktoré po opustení reštaurácie dovolilo vychutnať krásy kopcov na ,ktrých sme otestovali naše technické pomôcky a tak sa s nami rozlúcili všetky tie kopce v plnej kráse odhalené spoza mrakov,ktoré nás sprevádzali poctivo až po dvere reštaurácie.

Cesta do našich prechodných bydlísk ubiehala za slnečného svitu štekliaceho nosy a tváre driemajúcich spolucestujúcich,ktorý sa rozhodli,že je šas na šlofíka počas hour and half journey home.

Ale pred opustením pakroviska padla jasaná dohoda,že nabudúce sa nebude organizovať iba výlet a jeho obsadenie ale aj počasie aby sme aj niečo videli z vrcholov večne zelených kopčekov a kopcov.