Ivan

Je zaujímavé sledovať cesty života ako sa nám snaží podhodiť polienka pod nohy a my miesto toho aby sme sa potkli a zamysleli sa, ich radšej prekročíme a kráčame ďalej bez akýchkoľvek ponaučení. Mám dojem,že práve to potknutie nás môže vrátiť na zem a prinútiť nás sa zamysliet nad našimi cestami,pretože možno práve to potknutie je upozornenie,že halóóóó ideš zlým chodníkom. Pozeraj sa stále vpred a ak sa potkneš tak to nie je možno preto,pretože si sa nepozeral dostatočne pod nohy ale preto,pretože si zišiel z chodníka a si mimo.

Pri túrach po horách som sa naučil vždy pozerať vpred a občas pod nohy aby som vedel kde je chodník v krovinách a skalách aby som nepadol a mohol si vychutnať pohľad na tú krásu okolo,čo nás obklopuje a my ju občas nevnímame. Tak to je podľa mňa aj v živote pozerajme sa stále vpred a sem tam hoďme očkom pod nohy aby sme sa uistili,že ideme správnym smerom a ak sa stane,že sa potkneme tak sa zastavme poobzerajme okolo a nájdime ten správny chodník.

Niekedy je tiež potrebné sa vrátiť späť pár krokov aby sme uvideli chodník z iného uhla a tak opäť našli cestu na vrchol (aj v živote, aj v horách) nakoľko práve tá cesta je to podstatné kde sa uskutočnuje všetko to štastie. Vrchol nepríde k nám, my musíme k nemu a práve na ceste k nemu sa uskutočnuje naše štastie podporené námahou a úsilím. Nič nie je krajšie ak po námahe nakoniec vystúpime na vrchol a vidíme chodník,ktorým sme prešli na vrchol vrátane všetkých odbočení a pocit,ktorý nás zaplaví je ako dávka šťastia a radosti v koncetrovanej dávke.

Tak som sa aj ja vrátil o pár krokov späť a vidím veci inak a verím,že nájdem cestu po ktorej som šiel aj keď tých krokov späť je predsa len trošku viac no snáď si spomeniem na zančky :-) a možno mi v tom pomôže zelenooká čarodejka,nakoľko sme našli chodník,ktorý nás momentálne spája aj keď len na diaľku ale aj to je lepšie ak nič.